Let(o) na hran(i)e

in

História LNH začala v roku 1999 keď sa na nás obrátili z Úsmevu s požiadavkou, aby sme pripravili dvojdňový program na obohatenie tábora, ktorý v lete organizovali pre deti z domovov. V tom čase sme mali minimálne skúsenosti s touto cieľovou skupinou, a tak sme pripravili niekoľko obľúbených hier a uviedli ich. Na obrovský úspech ktorý sme zožali, dodnes radi spomíname a bol to impulz, aby sme ďalší rok pripravili týždňový kurz špeciálne pripravený pre „domovákov“. Účastníci boli nadšení, a tak sme za uplynulých dvanásť rokov pripravili a odviedli mnoho kurzov rôznej dĺžky a zamerania pre rôzne veľké skupiny – minimálny počet účastníkov bol 12 na prechode hrebeňom Nízkych Tatier, maximálny vyše 100.
V priebehu rokov sme odskúšali mnoho rôznych modelov kurzu:

  • pobytový na stredisku, trvajúci týždeň až desať dní,
  • kombinácia pobytu na stredisku s kratším putovaním,
  • kombinácia letného pobytového kurzu a „pokračovacieho“ víkendového stretnutia na jeseň,
  • kombinácia letného pobytu a „nadstavby“ ďalší rok,
  • putovanie – viacdňový prechod hrebeňa Nízkych Tatier.

Podľa našich skúseností je najúčinnejší model dvojkolového kurzu, keď účastníci druhej časti vedia, do čoho idú, a tím má možnosť program prispôsobiť skupine, ktorú už pozná. Žiaľ, nikdy sa nám nepodarilo, aby nám rovnaká skupina prišla aj druhýkrát, ale stojí to za snahu. Komunikácia s riaditeľmi domovov je veľmi komplikovaná, vždy sa stane niečo, čo opakovanej účasti zabráni. Zháňanie účastníkov je kapitola sama o sebe.

Náplň kurzu:
Pri príprave kurzov sme sa snažili identifikovať niektoré problémy, ktoré riešia deti v domovoch, resp. problémy, s ktorými sa stretnú a na riešenie ktorých ich ani škola ani detský domov nepripraví. Z toho sa odvíjali ciele, na ktoré sme sa chceli zamerať v jednotlivých programoch.

1. Posilniť niektoré konkrétne zručnosti účastníkov – argumentáciu, časový manažment, tímovú spoluprácu
2. Vyvolať pocit zodpovednosti za svoje konanie a posilniť vieru v to, že ak sa snažím, môžem pozitívne ovplyvniť svoj život. Prebudiť ich z letargie.
3. Rozšíriť ich obzory v niektorých oblastiach života – história, fungovanie ekonomiky, základná orientácia v politike a
spoločenských vzťahoch, etiketa
4. Priviesť ich ku konkrétnemu výstupu, ktorý posilní ich vieru vo vlastné sily a ukáže im možnosť, ako spestriť život v
domove sebe aj iným
5. Venovať im pozitívny zážitok – radosť z pohybu, z tvorby, z objavovania, zo spolupráce
6. Pomôcť im objaviť ich vlastné skryté schopnosti

Programy, ktoré sme uvádzali, boli troch druhov:
1. Zhodné s tými, ktoré bežne uvádzame na kurzoch. Množstvo programov nepotrebuje žiadnu špeciálnu úpravu, dajú sa uviesť len s minimálnymi úpravami – napr. Tamagoči. Vždy ale je vhodné mať na pamäti niektoré špecifiká – očakávať, že budú dodržiavať pravidlá sami od seba v rámci fair play je zbytočné.

2. Bežné programy upravené s ohľadom na potreby cieľovej skupiny – ako napr. diskusné programy na témy špecifické pre detské domovy
a. Abigail, kde namiesto morálnej dilemy Abigail a Prevozníka rieši problém Aleny, ktorá ukradne tričko v obchodnom dome, aby ho použila ako protihodnotu za to, že jej spolubývajúca Magda umožní stretnúť sa s priateľom.
b. Argumentácie na „domovácke“ témy – Je lepšie skončiť v detskom domove alebo ostať v cigánskej osade?

3. Programy vyvinuté na mieru na základe predpokladaných potrieb skupiny – viď Šťukológia

Veľký úspech sme mali so sériou programov zameraných na finančnú gramotnosť. V čase vzniku projektu na Slovensku bežalo niekoľko pyramídových hier a postupom času sme zistili, že peniaze sú to, čo ich univerzálne zaujíma. Peniaze sú pre nich symbolom slobody. Pritom takmer nič nevedia o tom, ako s nimi narábať, ako plánovať výdaje, aby vydržali do ďalšej výplaty. Nevedia, aké metódy používajú firmy poskytujúce rýchle pôžičky. Nemyslia na budúcnosť – ich životná skúsenosť im velí užiť si tu a teraz. Načo šetriť, keď im ušetrené ostatní vezmú/ukradnú? Výsledkom je, že keď opustia detský domov, vôbec netušia že existujú nejaké mandatórne výdaje, ako ubytovanie alebo doprava. Nevedia, že až keď mám toto zabezpečené, môžem si dovoliť ostatné, menej dôležité veci. Ak im nezvýši na časový predplatný lístok, tak si buď lístky kupujú jednotlivo, čo ich stojí oveľa viac, alebo nekupujú, a riskujú pokuty, ktoré nezaplatia a následne sa dostanú do rúk exekútorom.

Ďalšou témou, ktorou sme sa širšie zaoberali, je hľadanie zamestnania. Dieťa z domova je pri hľadaní zamestnania znevýhodnené hneď niekoľkokrát. Má väčšinou chabé vzdelanie v odbore, ku ktorému veľmi často nemá vzťah. Chýba mu sociálne zázemie, v našich zemepisných šírkach tak dôležité pri hľadaní pracovného miesta. Nemá vytrvalosť, nikto ho neupozorní, že hľadanie zamestnania znamená veľa neúspešných pokusov, než príde úspech aspoň v podobe pozvania na pohovor. Obvykle nedisponuje modrými očami a blond vlasmi. V škole síce písali náladový opis prírody, ale nie životopis. Ďalej sme sa zamerali na využitie internetu pri hľadaní práce v snahe dať im určitú konkurenčnú výhodu – odlíšiť sa od ostatných uchádzačov.
Vo všeobecnosti – ak sme prišli s programom, ktorý nebol len hravý, ale mal presah do reálneho života, zaznamenali sme úspech. Pokiaľ sme nacvičovali argumentačné techniky, brali to (celkom pochopiteľne) ako školskú výuku. V okamihu, keď sme začali s praktickými úlohami „ako argumentmi presvedčiť vychovávateľku, aby ma pustila večer do kina“, pozornosť sme mali zaručenú.

V čom sa líšia teenageri z detského domova od svojich vrstovníkov vyrastajúcich v rodine
Ak nebudeme brať do úvahy problémy s disciplínou, tak navonok skoro v ničom – sú rovnako oblečení, majú rovnaké gestá a zaujímajú sa o podobné futbalové kluby alebo speváčky. Drobný rozdiel je v tom, že najhrubšie vulgarizmy používajú ako súčasť bežnej konverzácie.

Majú neuveriteľné medzery vo vzdelaní. Nedá sa úplne spoliehať, že pochopia zložitejší, štruktúrovaný text - napr. pravidlá strategickej simulačnej hry. Skoro nič nevedia o literatúre, politike a spoločenských vzťahoch. Program typu Tančiareň je istý prepadák, nakoľko o histórii nevedia vôbec nič. Očakávať od nich ako súčasť hry znalosť výpočtu percent je naivné. Zato majú takmer dokonalý prehľad o slovenských televíznych programoch a celebritách. Mnohí z nich sledujú televíziu každodenne a trojfázovo – ráno pred školou, poobede po príchode zo školy a celý večer. Cez víkend aj v noci.

Majú sexuálne skúsenosti zodpovedajúce oveľa vyššiemu veku, v problematike vzťahov s opačným pohlavím sú neistí, chýbajú im elementárne informácie z oblasti anatómie a psychológie. Zmenka v Las Vegas od dvanásťročného dievčaťa znejúca na „Sex+vyčistenie topánok“ je drobnou ilustráciou toho, na čo sa treba pripraviť.

Veľa z nich zažilo týranie, hlad, sexuálne zneužívanie. Traumatické skúsenosti z detstva môžu vyjsť na povrch v najmenej očakávaných okamihoch, treba byť na to stále pripravený. V tmavom lese predtým suverénny 17 ročný chlapec skolabuje od hrôzy (neskôr sa zdôverí, že ho v detstve na dlhé hodiny zatvárali do tmavej pivnice). Pri páde dôvery alebo pri zlaňovaní neveria, že ich skupina zachytí a program sa predĺži na trojnásobok pôvodne plánovaného času.

Majú akútny deficit cieľavedomosti a vytrvalosti. Nedôverujú si. Celý život do nich vtĺkajú, že sú hlúpi a neschopní, až tomu sami uveria. Ak je v programe nejaká etapová hra, kde musia účastníci riešiť úlohy, aby postúpili ďalej, je vysoké riziko že po prvom neúspešnom pokuse hru vzdajú. Treba rátať a mať pripravené náhradné riešenie typu „ak sa vám to nepodarí do 5 minút, urobte niečo iné - ľahšie a máte drobnú penalizáciu.“ Ak dáme ako prvú úlohu hlavolam, ktorý je nutné vyriešiť a dozvedieť sa tak správnu cestu, riskujeme, že v cieli budeme čakať márne.

Nie sú zvyknutí chodiť peši. Nie je výnimkou šestnásťročný chlapec, ktorý v živote neprešiel pešo väčšiu vzdialenosť ako detský domov – miestny supermarket a späť. Keď sú donútení prejsť s batohom na chrbte hrebeň Nízkych Tatier, prvý deň-dva budú v jednom kuse chrliť oplzlé nadávky a kliatby na organizátorov. Netreba si to všímať, nakoniec všetko úspešne zdolajú a keď sa ich človek pri lúčení pred bránou domova opýta, či by išli znovu, viac ako polovica povie, že áno.

Zaujímavý je ich rozporuplný vzťah k peniazom. Chýbajú im pozitívne vzory a základy finančnej gramotnosti. Všetci si vedia dobre spočítať, čo koľko stojí a ako to získať čo najlacnejšie. Na druhej strane si nič nevážia – sú zvyknutí, že keď stratia alebo zničia nejakú vec, dostanú novú. Vedia vyžiť s minimom, na druhej strane neuveriteľne plytvajú – materiálom, potravinami, peniazmi. Keď aktuálne majú peniaze, sú ich schopní okamžite minúť na predražené zbytočnosti.
Veľmi často vôbec netušia, na aký typ kurzu idú. Prenos informácií od tímu k účastníkom pred kurzom často nefunguje, naše listy sa k nim často nedostanú, vychovávatelia informácie skresľujú. Stávalo sa nám, že účastníci prišli na kurz v jedných šlapkách a my sme plánovali niekoľkodňové putovanie. Nie je zriedkavé, že na kurz vôbec nechcú ísť, v jednom prípade dostal chlapec na výber – buď pôjde s nami na kurz alebo do polepšovne (ani neviem či sa tým máme chváliť, alebo sa za to hanbiť).

Oblečenie. Pri príprave kurzu, ktorý sa bude odohrávať vo voľnej prírode je nutné mať na pamäti, že vo väčšine detských domovov vôbec nepočítajú s tým, že by deti boli vystavené živlom. Nepremokavé vetrovky ani pevné topánky nemajú, a teda si ich ani neprinesú. V lepšom prípade prídu na viacdňové putovanie v teplákovej bunde a teniskách, v horšom prípade bude tým teniskám chýbať časť podrážky.

My sme deti z domova, a tak si zaslúžime poľutovanie, pomoc a zvláštne zaobchádzanie – to je veľmi častý životný postoj. Sebaľútosť zväzuje ruky, prebudiť ich k samostatnej aktivite je často ťažké. Veľmi sa nám vydaril kurz, keď bol jeden z účastníkov vozíčkar, navyše z pestúnskej rodiny. Fakt, že na svete sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie ako oni - deti z domova - bol pre mnohých prekvapujúci a myslím, že aj poučný. Takisto sa nám veľmi osvedčilo dať im príležitosť vymeniť si úlohy a byť subjektami, nie len objektami charity. Viackrát sme pracovali bez nároku na mzdu na niečom spoločensky prospešnom, zohnali sme im platenú celodennú brigádu a dali im príležitosť venovať zarobené peniaze rodine spomínaného telesne postihnutého chlapca. Nesklamali nás a skutočne sa zarobených peňazí vzdali, dokonca ten návrh vzišiel od nich samých. Je možné, že práve takýto zážitok – zážitok reálnej spolupatričnosti je to, čo „štátnym deťom“ chýba najviac.

Na záver budem osobný. Nedávno som stretol jedného bývalého účastníka. Skončil školu, má prácu, hrdo mi ukazoval fotografiu priateľky, s ktorou plánujú spoločnú budúcnosť. Desať rokov si pamätá, ako pri Šťukológii prišiel o všetky zarobené peniaze a to, že zmluvy je potrebné pred podpísaním prečítať. Zvlášť dôkladne vraj treba čítať tie odstavce, ktoré sú na konci napísané malými písmenami.