Na konci/začiatku sveta

„Prestaňte s tým. Musíte skončiť. Už nesmiete spustiť ani jedného človeka. Starosta o tom nevedel a keď ešte spustíte niekoho, budeme vás musieť riešiť.“ Šiesti ľudia dolu, ďalší ôsmi to ešte len majú absolvovať. Nádhernú lanovku do zatopeného lomu, dlhú ako nám len lano dočiahlo. Policajti nás poriadne zaskočili. Sme tu už ôsmy deň, do lomu sme zlaňovali, plávali sme v ňom v noci, vyrábali sme plavidlá a hľadali na sklách pripnuté odkazy... A teraz zrazu nemôžeme pokračovať v lanovke? Tak rýchlo, roztáčame kolotoč vybavovania. Predsa to účastníkom neurobíme!

Utekáme k starostovi. Odbíja poludnie – a keďže je v dedine sviatok, starosta práve začína obedovať, primerane slávnostne v tesnom zovretí biskupa a popa plus zopár ďalších chlapíkov v oblekoch práve prednáša prípitok. Kua! Nič, lom aj tak patrí do katastra susednej dediny, potrebovali by sme hovoriť s jej šéfom. Náš známy starosta vybieha náhodou od obeda. Náhodou ho pristavujeme, vysvetľujeme aký máme problém, vyťahuje mobil a volá kolegovi. Nedá sa, krúti hlavou, keď skladá. Nedávno tam v lome vraj mali pokus o samovraždu, príslušný starosta nechce mať problémy. Čo už, nechceme to však vzdať. Hoci intervencia nevyšla, ideme sa prihovoriť osobne. Na tretí pokus príslušného starostu nachádzame. Najprv nechce, no nakoniec súhlasí. Ale len tých pár ľudí a dosť, jasné? Chlapci sa pred týždňom hrali v lome s lanami a potom im došli sily, museli ich hasiči vyťahovať, nechce mať zas podobné problémy. Sľubujeme, že sme profíci a problém nebude. Tak teda dobre. Paráda! Spúšťame ďalej! Tešíme sa my aj účastníci. Ufff.
No, aj takéto veci sa stávajú. Keď robíte kurz neďaleko ukrajinských hraníc, kde vás každý deň aspoň raz kontrolujú policajti. Nechávajú vás čochvíľa otvárať kufor, kontrolujú doklady tak, že si ich radšej aj na rozcvičky beriete, po Trifidoch sa vás prídu spýtať, či ste to vy vyšliapali cestičku v lese alebo to boli ako obvykle nejakí utečenci. Policajti a colníci to tu, skrátka, majú pod kontrolou.

Ale aj to ku krásnemu kraju len na skok od konca sveta patrí.
Civilizáciu sme chceli robiť mimo Bratislavy. Na mieste, kam sa veľa ľudí len tak nepozrie. Vybrali sme krásny nedotknutý kraj na samom východnom cípe republiky. Kraj Košický, okres Sobrance, dedinka Inovce. Asi dvesto domov a približne tristo hláv. Ubytovanie v príjemne prerobenej škole v prírode, kde nie je navyše nič, čo nie je nutné. Izby v kapacite 30 – 50 miest (vraj aj 6,0 ľudí sa tam vošlo), priamo v areáli posilňovňa, sauna, ale najmä dve spoločenské miestnosti, plus jedáleň, miesto na čajovňu a obrovské chodby – aj keby just celý čas pršalo, mali by sme kde robiť program. Hneď pri škole altánok – síce plechový, ale poskytoval príjemný tieň a miesto, kde sme si mohli sušiť špinavé oblečenie a veľké ihrisko. Jabloň, hruška, pred bránkou mäta. Na prvý pohľad nie luxusné a vábne, ale funkčne skvelé.

Dedina je kopcovitá, na rovnú lúku si treba dôjsť – do kopca. Ale našli sme výborný terén na 93-jku, na Stalkra aj ostatné strategické a behacie hry. Ukrajina tri kilometre ďaleko. Z kopca nad dedinou vidno hraničný priechod v Ubli. Prechádzali sme ním na Cestu k ľuďom, bola veľmi výživná a ľudia zistili, že môže byť ešte oveľa chudobnejšie a horšie, než v najchudobnejších častiach Slovenska. Priamo v dedinke Inovce je kostol, kde sa pravidelne slúžia omše (a kto nepozná pravoslávnu liturgiu, návšteva bohoslužby môže byť zaujímavým kultúrnym zážitkom) a prastarý drevený chrám, nádherný, čo sa len tak niekde nevidí. 20 minút od strediska pešou chôdzou dom. Starosta, farár aj majiteľka obchodu sú miestnymi šéfmi a dohodnúť sa s nimi dá všetko – od mimoriadnych nákupov v sobotu večer, po uvarenie jelenieho gulášu na objednávku, okružnú jazdu po okolitých kopcoch, odvoz na vlak, hlásenie miestneho rozhlasu, či vybavenie návštevy u milých dedinských babičiek. Dedinčania sú jednoduchí, ale milí a vďační za kontakt. Ak sa človek, trochu snaží, hovorí sa tu po rusínsky, nie po slovensky. Ale - všetko, čo sme chceli a potrebovali sa dalo.

Neviem, či sa tam niekomu bude chcieť. Ale ak by áno – vrelo odporúčam. Miesto samé stavia polovicu programu a treba si len brať a inšpirovať sa.
Bolo nám tam skvelo. A bude aj každému ďalšiemu. Lebo – východ je úžasný a zaujímavý. Taký – pre mnohých koniec, no pre nás už teraz začiatok sveta.