O zodpovednosti a psychickej bezpečnosti v zážitkových kurzoch..

Jediným učiteľom hodným toho mena je ten, ktorý vzbudzuje ducha slobodného premýšľania a rozvíja cit osobnej zodpovednosti.
(Jan Amos Komenský).

V poslednej dobe sa čoraz viac stretávam s tímou zodpovenosti za psychickú bezpečnosť účastníkov zážitkových kurzov. Za posledný rok som sa s ňou stretol minimálne na dvoch väčších fórach a v niekoľkých rozhovoroch medzi štyrmi očami či menších skupinkách. Bez jednoznačného efektu a zhody o tom, nakoľko sme ako lektori, či inštruktori zážitkových kurzov, či už dobrovoľných, alebo profesných za niečo také ako psychická bezpečnosť účastníkov zodpovední. Zazneli názory, ktoré hlásali, že nemôžme mať žiadnu zodpovednosť za psychiku účastníkov, či že ich nemôžme proti ich vôli meniť, na druhej strane obavy, z toho, že nevhodnými zásahmi by sme mohli škodiť. Verím, že nasledujúce riadky vnesú trochu svetla do tejto problematiky, či aspoň vyvolajú diskusiu, ktorá by viedla k väčšej jednote v názoroch na túto tému.

Zodpovednosť
Vzhľadom k môjmu terapeutickému pozadiu a k prístupu v ktorom som absolvoval výcvik je mi najbližšie poňatie zodpovednosti tak, ako ho popisuje Dave Mearns v knihe Výcvik človekom centrovaného poradenstva. Popisuje tu dynamiku zodpovednosti počas terapeutického výcviku a rozlišuje zodpovednosť za, a voči frekventantom výcviku.
Do zodpovednosti za frekventatntov zahŕňa možné požiadavky účastníkov aby za nich robil rozhodnutia, dával im jasné návody čo a ako by mali robiť vo svojej práci či živote a podobne. Do zodpovednosti voči účastníkom na druhej strane napríklad dodržiavanie aspektov vzájomného kontraktu ako napríklad účasť na dohodnutých stretnutiach, integrovanie terapeutických podmienok primerane výcvikovému programu a pod.

Samozrejme zážitková pedagogika nie je terapeutický výcvik, myslím si však, že tento model môže dobre poslúžiť na ilustráciu mojich nasledovných úvah, nakoľko pomerne jasne vymedzuje hranicu zodpovednosti, ktorá je v poslednej dobe tak často diskutovanou témou.

Bezpečnosť
Akú úlohu teda hrá bezpečnosť či už psychická, alebo fyzická v zážitkovom učení? (V anglickom jazyku, v ktorom sú písané zdroje z ktorých čerpám sa používa termín „psychological safety“, ale psychologická bezpečnosť sa jednak v našich krajinách nepoužíva a po druhé evokuje predstavu psychológa s obuškom, preto sa budem držať výrazu psychická bezpečnosť).

Všeobecne známy humanitný psychológ Abraham Maslow (1998), vníma potrebu istoty (bezpečia) skôr ako psychologickú, než fyzickú záležitosť, a tá pozostáva z pocitov dôvery, stability a stavu, alebo pocitu, vlastnej bezpečnosti. Ďalej podľa tohto autora zaistenie psychického bezpečia a teda prítomnosť silných horeuvedených pocitov umožňujú jedincovi dozrievať. Tento pocit psychickej bezpečnosti umožňuje sa slobodne rozvíjať smerom k osobnej dokonalosti. Na druhej strane, pokiaľ potreba bezpečia nie je nasýtená, jedinec nebude schopný prejavovať zvedavosť a ochotu objavovať. Ak jedinec nie je schopný prejavovať zvedavosť a ochotu skúmať, nie je schopný byť kreatívny. Z tohto dôvodu v prípade nenasýtenia potreby psychického bezpečia prejaví málo schopnosti učiť sa, či byť inovatívny (podľa Scheina 1985).

Ako tento pomerne teoretický a možno nudný úvod s množstvom citácií viac či menej známych autorov súvisí s našou témou?

Vychádzam z predpokladu, že hlavným cieľom zážitkových kurzov (tréningov, či inak nazvaných akcií), ktoré využívajú prvky zážitkovej pedagogiky je buď osobný (alebo osobnostný) rozvoj účastníkov, či ich špecifických zručností.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ má mať účastník možnosť rozvíjať sa (na vyššiu úroveň) v akomkoľvek ohľade, je nevyhnutné, aby bol zasýtený jeho pocit psychickej bezpečnosti.

Kde by teda mohla spočívať naša zodpovednosť, alebo môžem byť zodpovedný za to, či sa niekto cíti bezpečne, alebo nie? Môžem byť zodpovedný za niekoho „pocit“ bezpečia?

Ak zoberieme horeuvedený citát, tak stabilita sa dá definovať ako napríklad určitá štruktúra, poriadok a stanovenie medzí (hraníc) a pocit vlastnej bezpečnosti v origináli “security” ako fyziologická bezpečnosť, čiže ochrana pred poranením. Nikto pravdepodobne nebude polemizovať s názorom, že pri organizácii zážitkových programov sme zodpovední za fyzickú bezpečnosť účastníkov a táto problematika je náležite spracovaná, rôzne organizácie majú vlastné štandardy, postupy, vypisujú sa incident reporty a pod. Takisto sa zážitkové programy vyznačujú viac či menej definovanou štruktúrou, stanovenými hranicami a poriadkom, ktorý spočíva v dramaturgii programu, jeho primeranej gradácii a prítomnej „červenej niti“ a tým napĺňajú potrebu istoty a stability.
Kľúčovým slovom z hľadiska zodpovednosti za psychickú bezpečnosť sa mi javí slovo dôvera. Ako mnohé iné psychologické konštrukty aj pre dôveru neexistuje všeobecne akceptovaná definícia (Edmondson 2004). Väčšina však zahŕňa vnímanie rizika vulnerability.
Pojem dôvery bol popísaný napríklad ako „ochotu jednej strany byť vulnerabilnou voči jednaniu druhej strany, založenú na očakávaní, že druhá strana vykoná určitú akciu dôležitú pre dôverujúceho bez toho, aby mal možnosť monitorovať, alebo kontrolovať druhú stranu (čiže toho, komu dôveruje)" (Mayer, Davis a Schoorman, 1995).

Čo to teda je tá vulnerabilita?

Podľa ďalšieho velikána humanistickej psychológie C.R. Rogersa (1959) Vulnerabilita – zraniteľnosť je termín, ktorý používame na to, aby sme označili stav inkongruencie (čiže nezhody) medzi vnímaním self (seba, sebaobrazom) a zážitkom. Ak táto nezhoda existuje a človek si ju neuvedomuje, je potenciálne zraniteľný voči anxiozite, ohrozeniu a dezorganizácii. Ak nejaký nový zážitok preukáže túto nezhodu natoľko zreteľne, že musí byť vnímaná, potom je človek ohrozený jeho vnímanie seba samého dezorganizované týmto protichodným a neasimilovateľným zážitkom.

Rogers vo svojom Prístupe zameranom na človeka (Person centered approach) popisuje vulnerabilitu ako jednu zo základných podmienok fungovania terapeutického vzťahu a terapie vôbec.
Zmieňujem sa o tom preto, lebo sa domnievam, že práve toto je stav, ktorý človek zažíva, ak vystupuje zo svojej zóny komfortu. Kedy je vystavený novým zážitkom, ktoré spochybňujú jeho predstavu o sebe, o svojich postojoch, schopnostiach, svetonázore a pod.
Ak sa vrátim k definícii dôvery uvedenej vyššie, potom sa účastník zážitkového kurzu dobrovoľne vystavuje podnetom, ktoré ho vyzývajú k vystúpeniu zo zóny komfortu a do väčšej či menšej miery sa stať zraniteľným (vulnerabilným) z psychologického hľadiska ako bolo popísané vyššie v nádeji, že to pre neho bude prínosné z hľadiska jeho rozvoja. Týmto do nás ako inštruktorov vkladá dôveru, že naše aktivity budú smerovať k jeho prospechu, a nie naopak, že nebude zneužitý k osobným cieľom iných ľudí, a teda zabezpečíme takú mieru psychického bezpečia, ktorá je potrebná pre jeho rozvojový cieľ.

V tejto súvislosti by som rád načrtol niekoľko rovín zodpovednosti za psychickú bezpečnosť účastníkov, ktoré mi v tejto súvislosti napadajú.

Prvá rovina zodpovednosti

Psychická bezpečnosť je ako väčšina pojmov v psychológii definovaná rôznymi spôsobmi. Požičal som si niekoľko z nich z oblasti pracovnej psychológie, nakoľko sa v nich objavuje fenomén bezpečnosti v tíme, či skupine ľudí, čo je charakteristické aj pre prostredie zážitkových kurzov. Kahn (1990) ju definuje ako „pocit, že (jedinec) sa môže prejaviť a uplatniť bez strachu z negatívnych následkov pre svoj imidž, štatút, alebo kariéru“. Tynnanová (2005) na druhej strane popisuje psychickú bezpečnosť z pohľadu vzťahu nadriadeného a podriadeného. Nakoľko počas kurzu sme často krát vnímaní ako autority, domnievam sa, že tento pohľad je relevantný aj z hľadiska zážitkových kurzov. Popisuje tu dva príbuzné konštrukty, a to vlastnú psychickú bezpečnosť, ktorá znamená, nakoľko sa cítim bezpečne vo vzťahu k niekomu inému, nakoľko je pravdepodobné, že ma privedie do rozpakov, znemožní, alebo nakoľko vnímam jeho dôveru a rešpekt voči vlastnej osobe, druhý je psychická bezpečnosť druhého, ktorá súvisí s tým, akú mieru bezpečia vnímam u druhého. Ak ho vnímam ako človeka s nízkou mierou vlastného psychického bezpečia, môže ma to odradiť od konania, či slobodného prejavovania sa vo vzťahu s týmto človekom.
Z tohoto vyplýva, že ak chceme zabezpečiť z psychického hľadiska bezpečné prostredie potrebné pre to, aby sa jedinec na základe zážitkov mohol rozvíjať, je potrebné vytvoriť akceptujúce prostredie potrebné pre adekvátne spracovanie zážitkov, čo predpokladá napríklad dostatočnú úroveň facilitačných zručností a sami napríklad pracovať na tom, aby sme boli účastníkmi vnímaní ako dostatočne zrelí pre situácie, ktorým ich vystavujeme. A tiež mali dostatočne jasné dôvody prečo a za akým účelom ich jednotlivým situáciám a aktivitám vystavujeme.
Dovolím si teda tvrdiť, že naša zodpovednosť voči účastníkom spočíva vo vlastnom osobnostnom a profesionálnom rozvoji v oblasti zážitkovej pedagogiky, metodiky a zručností potrebných pre organizovanie zážitkových kurzov. A tiež dostatočná miera sebareflexie k tomu, aby sme vedeli zvážiť na čo ešte máme a čo je momentálne nad naše sily uvádzať, či aké reakcie účastníkov dokážeme zvládnuť a vedieť sa podľa toho zachovať.

Druhá rovina zodpovednosti

Ďalšou diskutovanou témou je miera zodpovednosti za duševné zdravie účastníkov. Nakoľko môžeme ovplyvniť naším programom, či aktivitami psychiku ľudí smerom k duševnému ochoreniu?

V súčasnosti sa väčšina autorov zaoberajúcich sa etiológiou duševných porúch prikláňa k tomu, že na vzniku mnohých duševných porúch sa podieľa niekoľko faktorov ako napr. dispozičné faktory (genetika, konštitúcia, vek pohlavie a pod.), biologické faktory (ako napríklad vplyv iných ochorení), fyzikálne (napr. dlhotrvajúci nedostatok svetla u depresií), sociálne faktory (ekonomické, politické, interpersonálne vzťahy, rodina a pod.) a psychologické (vlastnosti, schopnosti, konflikty, stres, psychická záťaž atď.).

Na kurzy prichádzajú ľudia s rôznou osobnou históriou, štruktúrou osobnosti, s rôznymi tendenciami reagovať na záťažové situácie. Ťažko môžeme ako tvorcovia zážitkových programov niesť zodpovednosť za dispozičné, biologické, či fyzikálne faktory. Je však pomerne veľa psychických stavov, či porúch, na ktorých vzniku alebo relapse sa podieľa neprimeraná fyzická, či psychická záťaž, či kombinácia oboch faktorov.
Daniel (1984) diferencuje psychickú záťaž podľa intenzity stresora, motivácie človeka a jeho individuálnych zvláštností. Diferencuje pojem stres ako ťažkú psychickú záťaž, vážne ohrozenie človeka – ohrozenie života, závažnú havarijnú situáciu. Objektívne sú stresory, zatiaľ čo motivácia a individuálne zvláštnosti sú subjektívne. Určovanie stupňa záťaže určujú najmä subjektívne činitele, čo podporuje predstavu, že zodpovednosť za zmenené psychické stavy nemôžme niesť. Takisto nepredpokladáme, že pri programoch, o ktorých je reč budú ľudia zažívať záťažové a traumatické situácie spojené s ohrozením života, alebo iné existenciu ohrozujúce situácie, ktoré sa spájajú napríklad s diagnózou akútnej reakcie na stres, či posttraumatickou stresovou poruchou.
Na druhej strane však existuje napríklad pojem psychické preťaženie, ktoré vzniká v dôsledku silného jednorazového otrasu štruktúry osobnosti. Prejavuje sa ako mobilizácia organizmu a vedie k šokovej, prenáhlenej aktivizácii výkonnej sily, pričom nastáva rozpad výkonnosti sprevádzaný rezignáciou. Nastáva vtedy, ak je človek postavený objektívnymi požiadavkami za hranice svojich možností, vzniká konflikt medzi nárokom na adekvátny výkon a realizovateľný výkon. Príznaky preťaženia sú podobné ako pri únave a na ich odstránenie sú potrebné medicínske opatrenia. Určite sa nájdu aj ďalšie psychické stavy a poruchy, ktoré by sa mohli manifestovať v súvislosti s uvedenou záťažou.
A tu vidím spomínanú druhú rovinu zodpovednosti voči účastníkom a tou je dôkladne pripravený a adekvátne nastavený program, kvalitná dramaturgia so striedaním intenzívnych programov a „oddychovejších pasáží“, dodržiavanie zásady dobrovoľnosti, dôsledné cieľovanie programu, schopnosť do určitej miery predvídať dôsledky a reakcie, ktoré vyvoláme a podobne. Dokážem si predstaviť, že pri nedostatku skúseností, prípadne vysokej motivácii postaviť naozaj „intenzívny program“ môže miera záťaže presiahnuť individuálne schopnosti niektorých, za bežných okolností dobre komponovaných účastníkov.
Nemôžme samozrejme vylúčiť, že aj pri výborne nastavenom a odvedenom programe sa nemôže niekto psychicky zdekompenzovať, prípadne sa u neho nemôžu prejaviť prvé príznaky skrytého ochorenia.
Tu nastupuje ďalšia časť tejto roviny zodpovednosti a tou je pripravenosť v takom prípade poskytnúť adekvátnu pomoc a kontakt s následnou starostlivosťou. Povinná účasť psychológa, či psychoterapeuta na každom kurze je predmet na diskusiu, osobne si myslím, že školenie v základoch krízovej intervencie ako súčasť vzdelávania inštruktorov by mohlo byť postačujúce.

Tretia rovina zodpovednosti

Zatiaľ čo doteraz som popisoval zodpovednosť jednotlivca, či tímu, posledná sa týka organizácií, ktoré spomínané typy kurzov zastrešujú, či prevádzkujú. Domnievam sa, že z ich strany zodpovednosť voči frekventantom spočíva napríklad v dôkladnom výcviku inštruktorov, stanovení a dodržiavaní jasných pravidiel psychickej bezpečnosti (ako príklad môžu slúžiť napríklad Pravidlá psychickej bezpečnosti v OSV: http://www.odyssea.cz/metodiky-osv.php?cast=psychicka-bezpecnost ) a tiež stanovení a dodržiavaní určitého etického kódexu v správaní voči členom a účastníkom, ktorý by mal organizácii zabrániť prijímať, niekedy aj v dobrom úmysle, metódy, alebo znaky, ktoré by sa mohli označiť za blízke sektám a v konečnom dôsledku by mohli viesť skôr k psychickej manipulácii, než k osobnostnému rastu zúčastnených.

Na záver by som rád použil ešte jeden citát:

Boh nemá nič proti slobode každého z nás zvoliť si akúkoľvek cestu - preto nemá ani zodpovednosť za to, kde dôjdeme. (Pavel Kosorin).

Kto hral niekedy tzv. „hry na hrdinov“, role playing games, multiplayer games atď., ako napríklad české Dračí doupě, alebo Dungeons and Dragons, LARP a iné, asi pozná význam slov pán jeskyně (PJ), či gamemaster (GM). Je to človek, ktorý vystupuje ako organizátor, rozhodca, moderátor, ovláda nehráčske postavy, častokrát modeluje svet v ktorom a podmienky za ktorých sa hra uskutočňuje. V prenesenom význame aj my ako tvorcovia zážitkových kurzov vystupujeme aspoň čiastočne v roli takéhoto GM. Táto skratka sa o.i. prekladá tiež ako godmodder, nakoľko (s veľkou dávkou nadsádzky) sme určitými bôžikmi herného sveta kurzu a rozhodujeme o tom, čo sa v ňom udeje.

A tak ako v horeuvedenom citáte nemôžme byť úplne zodpovední za to, kam sa účastníci vyberú, čo so získanými zážitkami urobia a akú skúsenosť si z nich odnesú, myslím si však, že nesieme určité bremeno zodpovednosti voči nim, aby a z našej strany boli v čo najväčšej miere zabezpečené podmienky pre to, aby tam dorazili bezpečne a hlavne slobodne.

Použitá literatúra: Internet, Wikipédia,
Psychiatria, 9, 2002, č. 1., s. 7-12., Zmeny psychických stavov a ich prejavy v interakcii s psychickou záťažou (Činovský, Bluskový, Škodáček)

Citácie: Tynan R. 2005, The effects of threat sensitivity and face giving on dyadic psychological safety and upward communication , Journal of applied Social psychology, 35, 223-247
Kahn W.A. (1990)Psychological conditionsof personal engagementand disengagementat work. Academy of managmental journal, 33(4), 692, 724
Maslow A.H., Maslow on management, New York,, NQ: John Wiley
Rogers.C. (1959),A theory of therapy, personalityand interpersonal relationships as developed in the client centered framework. In S. Koch (Ed.), Psychology a study of science (3rd., pp. 184-256)New York, NY,Mc Graw-Hill

Komentáře

poděkování

Ráda bych poděkovala za tento cenný příspěvek na téma psychické bezbečnosti na zážitkových kurzech, zjm. je-li psán odborníkem na "lidské duše". Vnímám ho jako odpověď nejen na rozputanou diskuzi při listopadovém setkání instruktorů PŠL, za což velmi děkuji. I pro mne byl poučný a pevně doufám, že v řadách instruktorů nejen PŠL bude nadále toto téma udržováno při životě a také v povědomí instruktorů, a snad také jednou zapracováno do vzdělávacích kurzů či školení.
Nenechá mne však stále klidnou otázka, do jaké míry jsme zodpovědní za psychickou bezpečnoust účastníka po absolvovaném kurzu, kdy jeho reakce na stresové zážitkové situace mohou probíhat opožděně, nebo probíhají již v závěru kurzu, kdy mohou být snadno opomenuty. Je to pro mne téma do další diskuze, avšak rovněž cenné.
Ještě jednou děkuji autorovi za jeho inspirující příspěvek.
Jana Pavíčková

reakce Janě

Neplatí snad v takovém případě stejný princip, jako v terapii, totiž že terapeut (v tomto případě instruktor) je zodpovědný za to, co se děje během terapie (kurzu) a není zodpovědný za chování klienta mimo terapii (kurz)? Myslím si, že instruktor přijímá zodpovědnost za bezpečí na kurzu a respektuje účastníkovu zodpovědnost za bezpečí mimo kurz.
Pepa Hruška